V prvej časti sme si vysvetlili princíp šírenia ultrazvuku, typy vĺn a sond a spôsob, akým sa signál zobrazuje v prístroji. V druhej časti sa pozrieme na to, ako sa ultrazvukové skúšanie nastavuje, aké sú základné merania a ako funguje kalibrácia podľa noriem.
Aby bolo možné správne určiť polohu defektu, musí byť v prístroji nastavená správna rýchlosť ultrazvuku pre daný materiál. Typické hodnoty:
Nesprávna rýchlosť spôsobí zlé meranie hĺbky, preto je kalibrácia kritická najmä pri uhlových sondách, kde sa chyby násobia lomom vlny.
Kalibrácia sa vykonáva na štandardizovaných blokoch – najčastejšie V1 a V2 (podľa EN ISO 2400). Pomocou nich sa nastavujú:
Zosilnenie určuje, ako vysoké budú signály na A-scane. Pri príliš nízkom zosilnení môže byť indikácia neviditeľná, pri príliš vysokom sú signály preexponované a ťažko čitateľné.
Uhlové sondy (45°, 60°, 70°) sa musia presne nakalibrovať. Norma vyžaduje overenie uhla pomocou odrazov na kalibračných blokoch. Nesprávny uhol spôsobí chybný výpočet hĺbky indikácie.
Mŕtve pásmo je oblasť blízko povrchu, kde prístroj nedokáže zachytiť signál – vzniká rušením medzi impulzom a prvými odrazmi. Je dôležité vedieť, že:
Pri kontrole zvarových spojov sa sledujú najmä tieto typy indikácií:
Pomocou výpočtov, geometrie zvaru, uhlov sondy a polohy odrazov je možné presne lokalizovať defekt a odhadnúť jeho veľkosť.
Správne nastavenie ultrazvukového prístroja je kľúčom k spoľahlivej UT kontrole. V tejto časti sme si vysvetlili základné parametre – rýchlosť, zosilnenie, brány, kalibráciu, uhol sondy a meranie dead zone. V ďalšej časti sa pozrieme na praktické postupy skenovania, mapovanie indikácií a vytváranie UT protokolov.