Ultrazvukové skúšanie – Časť 1: Princíp, sondy a vlastnosti metódy
Publikované: 3. 3. 2025Autor: Ing. Miroslav MurčoČas čítania: 8 min
Ultrazvukové skúšanie využíva rovnaké princípy ako sonar používaný na detekciu ponoriek – zvuková vlna je vyslaná
zo zdroja, odráža sa od objektov v jej dráhe a vracia sa späť k prijímaču, podobne ako svetelný lúč z baterky
odrazený od zrkadla. Poznanie rýchlosti zvuku v materiáli umožňuje určiť vzdialenosť objektu meraním času, ktorý
uplynie medzi vyslaním zvukového impulzu a detekciou „odrazu“.
Pri skúšaní zvarových spojov sa tento proces zvyčajne vykonáva pohybom malej sondy obsahujúcej vysielač aj
prijímač po povrchu skúšaného objektu. Výsledný signál sa zobrazí na obrazovke prístroja, čím sa vizualizuje
odrazený zvukový impulz.
Princíp ultrazvukového skúšania
Oscilátor (ultrazvukový prístroj) vysiela elektrické impulzy do piezoelektrického kryštálu, ktorý funguje
ako generátor ultrazvukových vĺn. Tento kryštál začne vibrovať pri veľmi vysokej (ultrazvukovej) frekvencii,
zvyčajne medzi 1 MHz a 15 MHz.
Pri skúšaní zvarových spojov sa najčastejšie používajú sondy s frekvenciou v rozmedzí 2 MHz až 5 MHz – nižšie
frekvencie sa používajú na kontrolu materiálov s hrubozrnnou štruktúrou alebo drsnými povrchmi, zatiaľ čo vyššie
frekvencie umožňujú detekciu jemných defektov, ako sú trhliny alebo neprievary.
Ultrazvukové vlny sa prenášajú do skúšaného materiálu pomocou väzobného prostriedku, ako je gél, olej alebo
voda, ktorý pomáha efektívne prenášať vlny. Čím lepšia je povrchová úprava materiálu, tým kvalitnejšie je
spojenie medzi sondou a materiálom a tým spoľahlivejšie je skúšanie. Z tohto dôvodu je niekedy potrebné
obrúsiť povrch skúšaného objektu, aby sa dosiahol optimálny kontakt.
Princíp ultrazvukového skúšania priamou sondou – odraz signálu od zadnej steny a od defektu.
Pohyb ultrazvukovej vlny v materiáli
Po vstupe do materiálu sa ultrazvukové vlny šíria predvídateľnou dráhou ako zvukový lúč. Keď narazia na prekážku,
napríklad zavarenú trosku, pórovitosť alebo trhlinu, časť zvukovej energie sa odrazí späť k sonde. Táto odrazená
vlna spôsobí vibráciu piezoelektrického kryštálu v sonde, čím sa generuje elektrický signál. Tento signál sa
následne zosilní, upraví a zobrazí na obrazovke prístroja.
Zvukový lúč má pri vstupe do objektu tvar približne rovnaký ako vysielač, ale podobne ako svetelný lúč sa bude
postupne rozširovať. Pri jeho pohybe materiálom dochádza k útlmu energie, čo znamená, že vzdialenejšie oblasti
budú odrážať slabšie signály. Tieto faktory je potrebné brať do úvahy pri presnom určovaní polohy a veľkosti
defektu.
Metódy zobrazovania výsledkov
Na vizualizáciu a interpretáciu výsledkov ultrazvukového skúšania sa používajú rôzne metódy:
A-scan – základná metóda, ktorá zobrazuje výšku signálu (amplitúdu) na vertikálnej osi
a dráhu prejdeného signálu (vzdialenosť) na horizontálnej osi.
B-scan – poskytuje bočný pohľad na zvar a umožňuje zobraziť defekty v reálnom profile.
C-scan – vytvára plánový pohľad na skúšaný objekt.
D-scan – poskytuje priečny pohľad na skúšaný materiál.
Rôzne spôsoby zobrazenia výsledkov ultrazvukového skúšania – A-scan, B-scan, C-scan.
Na obrazovke defektoskopu sa v A-scan režime zobrazujú tri hlavné signálne vrcholy:
signál pri vstupe ultrazvuku do vzorky,
odraz od zadnej steny materiálu („back wall echo“),
medzi týmito dvoma signálmi odraz od nehomogenity – tzv. „reflektor“, ktorý môže predstavovať chybu.
Na základe geometrických výpočtov je možné určiť polohu a hĺbku reflektora v materiáli. Porovnaním výšky signálu
s kalibračnými normami je možné odhadnúť aj veľkosť detegovaného defektu.
Princíp ultrazvukového skúšania uhlovou sondou pri kontrole zvarových spojov.
Typy ultrazvukových vĺn a sond
Existujú dva hlavné typy ultrazvukových vĺn:
Pozdĺžne (kompresné) vlny – periodicky stláčajú a rozpínajú materiál v smere šírenia vlny.
Sú ideálne na detekciu vnútorných delaminácií v plechoch a na meranie hrúbky materiálu.
Priečne (transverzálne) vlny – spôsobujú vibrácie materiálu kolmo na smer šírenia vlny.
Vznikajú pri dopade zvukového lúča pod uhlom a používajú sa hlavne na detekciu defektov v zvarových spojoch.
Sondy môžeme rozdeliť na:
Priame sondy – vysielajú zvuk kolmo na povrch materiálu, ideálne na kontrolu hrúbky
a laminácií.
Uhlové sondy – vysielajú zvuk pod uhlom a sú nevyhnutné na detekciu chýb v zvaroch.
Bežne používané sú uhly 30°, 45°, 60° a 70°.
Priame a uhlové ultrazvukové sondy používané pri kontrole zvarov.
Výhody a nevýhody ultrazvukového skúšania
Výhody
Výborná citlivosť na trhliny a neprievary.
Možnosť presného určenia hĺbky a polohy defektov.
Okamžité výsledky – nie je potrebné vyvolávanie snímok ako pri rádiografii.
Kontrola sa môže vykonať z jednej strany materiálu.
Neohrozuje zdravie pracovníkov ako rádiografia, keďže nevyužíva ionizujúce žiarenie.
Nevýhody
Vyžaduje skúseného operátora na správnu interpretáciu výsledkov.
Povrchová úprava materiálu výrazne ovplyvňuje kvalitu spojenia sondy.
Nízka citlivosť na čisto povrchové defekty (tie lepšie zachytia PT alebo MT).
Skenovanie môže byť časovo náročné pri veľkých objektoch.
Manuálne skúšanie nezanecháva trvalý záznam, ak sa nepoužije záznamník alebo digitálny systém.
Záver
Ultrazvukové skúšanie patrí medzi kľúčové metódy nedeštruktívneho skúšania pri kontrole zvarov a materiálov.
Umožňuje rýchlo a presne lokalizovať vnútorné chyby, určiť ich polohu a odhadnúť veľkosť. V ďalšej časti
sa pozrieme na meranie, kalibráciu a praktické nastavenie prístrojov pri ultrazvukovej kontrole.